ŽvB deníky

Prešli dva dni od príchodu do Bradavic a konečne sa mi podarilo nájsť si čas napísať pár slov tebe, denníček. Ja vlastne ani neviem, aké sú moje pocity po týchto dvoch dňoch. Povedal by som, že zmiešané ... všetko to, čo sa udialo vo mne vyvolalo rôzne pocity a výsledok z nich nie je žiadny. Teda je, ale nie som ani šťastný, ani smutný, ani nijaký. Som vôbec? Dobre, dosť bolo filozofickej chvíľky ...

Včera sa ešte neučilo, čo bolo celkom fajn, potreboval som sa vyspať. Po výdatných raňajkách som si myslel, že deň bude pokračovať dobre. Ako som sa len mýlil! Z Veľkej siene som zbehol na izbu, pre sáčok plný semiačok. Zašiel som za profesorkou Senter (s ktorou, ako som zistil, budeme mať tento rok Bylinkářství, jo!) a poprosil ju o radu, ako pestovať Děhal. Hneď potom som sa vybral do záhonov, kvôli počasiu - ešte nie je úplne zima, tak pár rastlín vypestujem vonku. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že mám len štyri semiačka Děhalu? A keby len jeho, ale aj všetkých ostatných rastlín? Super, takže na to, aby som niečo vypestoval musím najprv ... získať semiačka. Ach, to mi zase zabere týždne!

To by však bolo ešte v poriadku, rád pestujem a spoň sa v tom trošku zdokonalím, vychytám muchy, prídem na čo a ako ... Potom som však dostal chuť uvariť nejaký elixír. Zaniesol som teda sáčok so semiačkami na izbu a zobral pomôcky na elixíry. O chvíľu na to som už bol v klube elixírov a hrabal sa v bedničke, hľadajúc knihu pre druhákov. Nanešťastie bol v klube aj chalan zo Zmijozelu, myslím že Mervol sa volá a dievča od nás ... Jenifer. Chuť variť ma prešla, ale povedal som si, že keď už som sem prišiel, tak že tu ostanem. Vytiahol som teda prútik, podišiel k bedne, ktorou sa zapínajú ohne a čo čert nechcel. Ten chalan proste musel do mňa rýpnuť ... neviem, či si myslel, že idem naňho zoslať nejaké kúzlo (po tom, som mal sto chutí ho nejakou kliatbou zasiahnuť), tak do mňa vyskočil, že čo akože robím. Vraždeným pohľadom (teda, aspoň si myslím, že bol dostatočne vražedný, aspoň som sa tak cítil) som sa naňho zadíval, raz som buchol po bedne a zapol ohne. Otočil som sa a odišiel ku svojmu stolu. Nalistoval som si prvý elixír, ktorý som už robil, minulý rok v klube. Samozrejme, chýbala mi prísada. Dokonca aj z ďalšieho, áno, aj z toho nasledujúceho ... jednoducho zo všetkých. Pri tomto zistení som len nahnevane zatvoril knihu. Medzitým som však zistil, že hentí dvaja potrebujú mlieko, čírou náhodou som nejaké v bedničke mal ... ale zjavne im to nestačilo. Nakoniec som bol rád, že odišli. Mal som kľud. Tak som teda hľadal nejaký recept na elixír, ktorý by som mohol uvariť, na ktorý by som mohol mať dostatok prísad. Ale prdlajs. Ani jeden jediný som nenašiel. Tak som sa na to teda vykašľal, nahnevane som schmatol bedňu a bez uvareného elixíru som sa odpratal na izbu, kde som si z nudy robil trošku poriadok vo veciach.

Keď sa už schyľovalo k večeru, rozhodol som sa zájsť do kolejní místnosti. Bolo tam zopár ľudí, dievča, myslím že Spencer sa volá a spolubývajúci Simon. O niečom sa bavili, nechcel som ich vyrušovať, tak som sa len hodil do kresla kúsok od krbu a tam som sedel. Nedalo mi to, musel som jednoducho volačo robiť. Tak som sa ich spýtal, či nemajú nejaké ovocie, chcel som si cvičiť kúzla. Spencer mi dala jablko, tak som si chvíľu precvičoval kúzla. Jeden prvák ma pochválil, keď som vo vzduchu premenil jablko na dort, tak som ho ním na oplátku ponúkol. Nálada sa mi trošku zlepšovala, kúzlenie mi jednoducho strašne chýbalo ... za celé tie prázdniny som ani raz ... vlastne áno, raz áno. Raz som čaroval, vyčaroval som si štítok na pytlíku (už len zo zvyku...), keď mi na to o pár minút prišiel list z ministerstva, že môžem byť vylúčený zo školy, pokiaľ to urobím ešte raz. Ale späť k tomu, čo sa dialo ...

Nakoniec sa do kolejní místnosti dotrepali aj ďalší ľudia. Ich prítomnosť mi nejak extra nevadila, bol som len rád, že sú to ľudia od nás, s nimi aspoň vychádzam v pohode. Akurát som vyčaroval gorilu ... teda nie ozajstnú gorilu, len jej ilúziu, keď sa v miestnosti zjavil nejaký prvák. Až ma prekvapil jeho výraz tváre ... jednoducho som sa nemohol zasmiať, keď tam tú gorilu jednoducho uvidel ... a za ňou psa a kozu. Nakoniec som mu povedal, že niečo slizké mu vychádza z topánky, až som nohy vyhodil na stoličku. Ten však nenaletel a nevyzul sa. Tak som to zahral, že to z jeho topánky prešlo do mojej, tak som sa rýchlo vyzul, hodil topánku za seba a vyčaroval z nej hada. Nakoniec však povedal, že si z neho nemáme uťahovať, lebo to tam všetko podpáli (začal čarovať iskry z prútika :D) a pokakaný (teda, aspoň mne tak pripadal) odišiel niekam preč. Zvyšok večera sme so Simonom blbli, zapojili sa aj dievčatá Nicol a Spencer, ktoré sa asi doučovali navzájom nejaké kúzla. Naučil som sa zmeniť si farbu vlasov (tá čierna mi pristane, nemôžem sa dočkať, keď to ukážem Kate, bude z toho paf!), vyčarovať oheň, voda, ktorá bola doteraz blatová, už je konečne čistá, ale čo ma najviac potešilo bolo, že som sa naučil zhasínať a zažínať svetlo zo sviečok, Simona to riadne prekvapí, keď mu poviem, že som sa to už naučil.
Nakoniec teda tento deň nedopadol až tak zle, ako som čakal ... zlé sa obrátilo na dobré a spokojný sám so sebou (až na to, že som celý deň nevidel Kate) som si mohol ísť ľahnúť.

Prišiel však aj ďalší deň ... ten dnešný. Je síce asi len obed, alebo čo vlastne je, ale nemám čo robiť. Keďže som išiel neskoro spať, samozrejme, prvý deň, keď sa vyučuje, som zaspal, však prečo nie. Zmeškal som Dejiny, na ktoré som sa celkom tešil, keďže aj posledné hodiny z minulého roka sme len opisovali z tabule; a na Obranu som prišiel neskoro, akurát začínali. Až mi bolo ľúto pohľadu pána Redhorna, keď mi povedal, že si mám sadnúť.
Na hodine sa však nič také nedialo, spolužiaci sa navzájom predstavovali, hovorili ako sa volajú, z akej rodiny pochádzajú, čo robia ich rodičia a tak. Keď som to však spozoroval (chvíľu som nevládal dýchať a sledovať situáciu v triede zároveň), nálada mi klesla ešte nižšie. Nemal som chuť rozprávať na túto tému, a možno to aj bolo na mne vidieť (ale predpokladám, že som len vyzeral unavene, ako to ja viem ...), neviem. Prečo by som mal hovoriť iným ľuďom o tom, s čím ani ja nie som úplne vyrovnaný? Po úteku z domu cez prázdniny sa zo mňa stal prakticky bezdomovec ... nebyť Bradavic, nemám kde bývať. Prišiel som o svoju rodinu, ktorá ma zavrhla a vzdala sa ma. Ešteže bráško Siorys sa zachoval pekne, dúfam, že sa už z toho zranenia dostal ... No kto by o tom chcel rozprávať? Keď sa blížil rad na mňa, len som sa pozrel na profesora a v momente, keď ma vyvolal, som si chcel zahryznúť do pery, urobiť psie oči a zavrtieť hlavou, vyjadrujúc tak "mňa nie, prosím", ale žiaľ, nestihol som. Moje meno už vyslovil. Bol by som sa najradšej prepadol od ... hanby? nechuti? bohvie ... Tak som sa len postavil, s hraným úškrnom na tvári a povedal som toľko "Volám sa Shyam Staar a to už samo o sebe veľa hovorí" (Staar, keď vyslovíš, tak to znie ako hviezda ...) na to sa profesor pobavene spýtal, že čo také a ja, nenachádzajúc slová som odvetil "Napríklad to, že som z Nebelvíru," fakt som nevedel, čo povedať. Uklonil som sa, raz na jednu stranu, raz na druhú a za potlesku pár ľudí sediacich predomnou som sa s ťažkým výdychom a s totálnou zmenou výrazu posadil. Hneď na to som si pobalil veci, lebo zvonilo, postavil sa (až som takmer Aliu zhodil na zem) a odišiel na izbu.

Začiatok prvých dní v Bradavicích, mojom novom a jedinom domove, mám teda za sebou. Aký bol, to už vieme ... ale aké bude pokračovanie?

Pár týždňov, možno tak najviac tri týždne pred odchodom do Bradavic a vlastne aj pred koncom prázdnin som prišiel do Deravého Kotla. Kvôli veciam, čo sa udiali zo začiatku prázdnin som nemal chuť sa s nikým rozprávať. Všetko, čo som robil bolo, že som chodil na raňajky, obed a večeru, hoci sem tam som vynechal, takže sa ani nečudujem, že som pár kíl zhodil. Čo ma najviac mrzí je, že som nebol ani s Kate, ale naozaj som nemal chuť s nikým sa rozprávať, zvlášť, keď som mal náladu, akú som mal. Taká vec ... proste, to sa nedá len tak zmazať, zabudnúť na to. Bude ešte dlho trvať, kým to strávim.

Keď som prišiel, tak som sa chvíľu rozprával s Mattom a Aliou, ale inak som celé tie týždne bol zatvorený v izbe. Snažil som sa nájsť si brigádu, aby som seba a svoju myseľ niečím zamestnal, no bohužiaľ, nepodarilo sa mi to. Z remeselnej výroby mi síce odpísali, to by bolo super, ale ja som im asi neskoro odpísal, brigáda už asi neprebiehala, nevadí. Neostávalo mi nič iné, len sa túlať po Londýne, Portsmucku, Godrikovom dole a Prasinkách, sem tam si čítať poznámky zo školy a znovu si preštudovať knihy, čo som si kúpil.

Našťastie sa však blížil príchod prvákov a s tým aj otvorenie Príčnej ulice. Tešil som sa, kedy budem môcť ísť opäť do obchodov, pokukať, čo je tam nové a nakúpiť si veci do zásoby. Čo ma najviac potešilo bolo, že už som mohol ísť do obchodu s metlami. Neviem to ani opísať, aký úžasný pocit to bol, vidieť všetky tie veci. Keby som tak len mal viac peňazí, aby som si mohol kúpiť čo i len Kométu. Nevadí, raz si kúpim svoju vlastnú metlu a obletím celý svet.
Pár dní pred otvorením Príčnej som sa náhodou stretol s Kate ... to teda bolo. Spočiatku som sa cítil blbo, lebo som nechcel priznať to, čo sa udialo a aj preto, že som sa jej neozval skôr, hoci som už bol v Kotli. V ten večer som jej povedal všetko, čo sa stalo, porozprávali sme sa. Som rád, že ju mám. Potreboval som to zo seba dostať von. Náladu mi to síce zlepšilo, ale ... ajtak som bol mrzutý i po ďalšie dni. Večer sme sa, keď sme získali kúpenú a ukradnutú večeru od nejakého budúceho prváka, išli prejsť k jazierku do parku. Pozorovali sme žabky a tak ... do stromu som vyril naše iniciálky so srdiečkom, vyzerala, že sa jej to páčilo. A dokonca sme si dali aj prvú pusu. Takú ozajstnú. Až sa mi rozbrnelo celé telo, nevedel som čo robiť. Avšak stmievalo sa, ja som bol po celom tom dni uťahaný, tak sme sa išli rozlúčiť, ukázala mi svoju izbu v Kotli a potom som išiel spať.

Nákupy v Príčnej prebehli dobre, podarilo sa mi aj niečo si zarobiť, predal som pár kníh, čo som mal prečítaných a veci, čo som ponachádzal pri potulkách po hrade. Prváci boli spokojní, že ušetrili a ja som si privyrobil niečo, aby som si mohol kúpiť nové oblečenie, celý rok chodiť v pár handrách ma už nebavilo. Dokonca mi Kate pochválila vkus. Pár hodín sme spolu strávili v Príčnej, len tak, motaním sa a tak. Rozmýšľal som, že by som si kúpil ďalšie zvieratko. Shirley, moja sova, je síce skvelá, ale je to predsalen nočný tvor a ja v noci spím. Rozmýšľal som nad fretkou, aj by ju vedeli v Zverinci zohnať, ale ... je otázne, či by mi ju v škole povolili. Musím sa na to opýtať, keď tam prídem.

Akurát dnes sa odchádzalo na hrad. Ráno som sa musel ešte stihnúť pobaliť, trvalo mi to oveľa dlhšie ako minulý rok. Predsalen, veľa nových vecí a ešte plus, že som na to úplne zabudol! Celé ráno som nevedel nájsť Kate, našťastie sme na seba náhodou narazili na chodbe vo vlaku, keď som ju akurát hľadal. Tak sme si našli voľné kupé, kde sme sa mohli pokojne rozprávať. Tak mi chýbalo kúzlenie! Hneď ako som prišiel, vyčaroval som psa a potom to pokračovalo inými ilúziami. Počul som, ako sa vo vedľajšom kupé na tom smejú a čudujú, že čo tam robí pes. Kúpili sme si kotlové koláčiky a denného veštca, tak sme si po ceste čítali. Cesta ubehla neskutočne rýchlo, našťastie nás však nikto neotravoval a ja som mohol pokojne ležať na jej nohách, vyvalený na sedadle v kupé.

Nemohol som sa dočkať, kedy uvidím ten obrovský hrad, nástupište, veľkú sieň, proste všetko! Neustále som sa okolo seba obzeral a čudoval sa, aké to je všetko veľké. Za celý ten rok som si poriadne ani neuvedomil, aká to je nádhera, celá ta stavba, a aké to je všetko veľké! Ani mi to tak všetko neprišlo, teda možno tie prvé dni. Každopádne, teraz už viem, že nič z toho, čo v hrade je nemôžem brať ako samozrejmosť. Je to proste skvelý pocit, byť opäť ... no teraz to môžem volať domov. Prakticky sa zo mňa v priebehu pár týždňov stal bezdomovec. Ale teším sa na ďalší rok strávený štúdium, spoznávaním nových vecí a nových zážitkov s Kate.

Tento rok k nám pribudlo celkom dosť prvákov, dokonca som spoznal aj chlapca, ktorý si odomňa kúpil pár kníh, Jimmyho, ktorému som pomohol ofarbiť plášť po tom, čo sme dostali kufre, ubytovali sa a tak. Celkom ma prekvapilo, teda v podstate ani nie, ja im to len prajem ... profesorka Senter je jednou zo zástupcov riaditeľa a profesor Redhorn sa stal vedúcim našej fakulty. A tak, ako to on vždy vie, urobil mi radosť hneď po príchode ... konečne mi spravil menovku na truhlicu (do ktorej sa mi mimochodom všetky veci nezmestia! budem potrebovať ďalšiu) a nejakým zázrakom my urobil kľúč od môjho kufru, ktorý sa mi neviem ako podarilo stratiť, zase raz...

Ale konečne som tu, doma. Bude to naozaj skvelý rok, to viem už teraz. Ale teraz si pôjdem ľahnúť, bol to náročný deň, tak si myslím, že si to aj zaslúžim...

Ráno som sa zobudil unavený a neviem povedať, či som sa tešil na nákupy, alebo nie. Peniažky mám vybraté, teraz treba dokúpiť podstatnú časť pomôcok do školy. To státie v preplnených radoch ma neláka. Ale áno, teším sa. Dnes si kúpim svoju hůlku, s ktorou sa budem učiť čarovať, knihy plné múdrych slov, z ktorých sa budem učiť. Pri tejto myšlienke som vstal z postele a zbehol na raňajky, kde som si vyzdvihol oblečenie od Madam Malkinové.
Na moje potešenie, pred nákupmi sa stala ešte jedna vec - niekoho som spoznal.

To dievča sa volá Shyia a veľmi rýchlo sa z nás stali kamaráti. Zistil som, že pochádza z Ameriky ale celé detstvo prežila tu, v Londýne a tiež ide tento rok do Bradavic. Ževraj si tiež potrebuje nakúpiť veci do školy, tak som jej navrhol, že môžme ísť spolu - aspoň nám to rýchlejšie ubehne a môžme sa rozprávať.

Preto hneď ako sa otvoril obchod pána Ollivandera, zamierili sme k nemu. Pred obchodom a v ňom čakalo samozrejme veľa ľudí, ale fronta sa hýbala celkom rýchlo, až sme prišli na rad my. S pocitom nevedomosti čo robiť a miernej nervozity som predstúpil pred pána Ollivandera a pousmial sa. Spýtal sa ma na moju rodinu, či sú čarodejníci a tým čarovným metrom ma celého premeral - dokonca aj medzeru medzi nosnými dierkami! :D Nakoniec sa však pustil do hľadania mojej hůlky. A poviem ti, bolo to naozaj dlhé hľadanie. Až som začínal mať pocit, že dnes z obchodu odídem na prázdno, že si ma žiadna hůlka nevybere. Ale opak bol pravdou. Tomu však predchádzalo malé divadielko č.1, ktoré sa mi tam podarilo spraviť. Prvýkrát keď som mávol svojou hůlkou, na pulte sa objavil oheň a v obchode začalo horieť. Celý nešťastný som sa pánovi ospravedlňoval a hůlku som položil na pult. On oheň uhasil a hľadal ďalej. Ďalšia hůlka však nebola o nič lepšia - trafila pána Ollivandera priamo do čela a ja som očervenel ako paprika. S pohľadom zaboreným do zeme som sa pozeral na topánky, až kým neprišiel s ďalšou hůlkou - a dúfal som, že tentoraz to bude tá pravá. Väčšie trapasy by som už asi nestrávil.
Chytil som ju do rúk a nemusel som ani mávnuť, hneď sa hůlka nasmerovala do hora a vypustila farebné iskry. Spokojný sám so sebou a tým, že táto šaráda sa skončí som sa usmial a položil hůlku na stôl, aby mi ju mohol zabaliť a ja som mohol zaplatiť. Neuveriteľné - už som čarodejník, mám svoju z javora, 12 palcov dlhú hůlku s perom vtáka fénixa v jadre! No nie je to úžasné?
Potom som ešte počkal na Shyiu, kým si ju vyberie jej pravá hůlka. Zaplatil som aj jej - ešte totiž nebola v banke.

Do banky sme sa vybrali hneď po obchode pána Ollivandera. Stál som so Shyiou v rade a keď prišiel jej čas, vydal som sa aj s ňou dolu do podzemných trezorov. Čo sa však nestalo? Divadielko č. 2 za ktoré som sa snáď hanbil ešte viac. Kamenné dvere okolo nás sa zrazu pozatvárali a my sme ostali uväznení vo vnútri. Očervenel som a keď sa otvorili dvere a v nich stál škret, takmer som sa od hanby prepadol, keď sa spýtal, čo za zlodeja tu je. Zjavne som nemohol ísť s ňou, tak sme sa dohodli, že sa stretneme pred bankou. Súhlasila.

Za ten čas, čo Shyia bola v banke, ja som nám obom kúpil sadu kníh do prvého ročníka a potom som ju počkal pred Gringottbankou, kde som sa za ten čas porozprával s Jeffreym, ktorého som spoznal včera. Keď však prišla Shyia, išli sme obehať ostatné obchody, kam potrebovala zbehnúť - väčšina bola zatvorená, tak sa rozhodla, že príde na ďalší deň. Spoločne sme nakoniec išli do Zverinca, kde som si kúpil sovu bielu - snežnú. Dal som jej meno Shirey. Keby ste videli, aká je nádherná! Hneď som si ju obľúbil a stala sa mojou ďalšou kamarátkou.
Deň sa však pomaly blížil ku koncu a mne nezostalo nič iné, len sa po večeri so Shyiou rozlúčiť a ísť spať. Zajtra ešte jeden deň voľna a potom ... potom sa odchádza do Bradavic! Neskutočne sa teším. :)

Ten deň sa predsalen priblížil. Nevedel som sa ho dočkať. Dnes si totiž chystám kúpiť svoj prvý prútik, sadu na lektvary a všetky veci, čo budem v Bradavicích potrebovať. Moje vzrušenie narastalo každou minútou - nevedel som sa poriadne sústrediť ani na raňajky, mysľou som bol stále v obchodoch a pozeral, čo všetko si tam môžem kúpiť.

Po raňajkách som si opäť vzal dopis z Bradavic a prečítal si, čo všetko budem potrebovať do prvého ročníka a uvažoval som, kam zájsť najprv. Pri pohľade na ten rad mi len zostávalo zle -nemám síce veľa peňazí, ale pri toľkých ľuďoch v Gringottbanke by som aj jamu vystál. S potešením som sa postavil a prepchával spolu s ľuďmi k dverám.

Hneď pri prvpom pohľade ma očarila krása tohoto miesta - konečne som cítil, že žijem vo svete čarodejníkov. Všade plno obchodov s rôznymi vecami, ktoré človek chce mať už len keď sa na ne pozrie. Ja však s pohľadom do mojich vreciek som sa vydal smerom ku Gringottbanke, kde na moje ne-prekvapenie stáli v obrovskej rade všetci z Deravého kotla. Len som nad tým zavrtel hlavou, po chvíľi státia v rade som si vzal formuláre a tie som vyplnil, nakoniec som sa však rozhodol, že si kúpim aspoň niečo, naozaj to nemalo zmysel čakať, kým sa dostanem vôbec k prepážke, nie to ešte do trezoru. A tak som s ťažkým povzdychom opustil Gringottbanku.

Celý deň som behal po Příčnej ulici, zisťoval ceny a vypytoval sa, čo kde kúpim. Nakoniec som si kúpil len kotlík a zvyšné veci zo sady. V tento deň som objavil aj dobrého spoločníka, ktorý ma sprevádzal aj ostatné dni nákupov. Stalo sa to takto: Nemohol som vojsť do obchodu s famfrpálovými pomôckami, tak som poprosil prvého človeka, ktorý šiel okolo, či by mi to nemohol kúpiť - prváci tam totiž majú zakázaný prístup. Zhodou okolností to bol milý chlapec, ktorý mi hadr na čistění košťat kúpil. Potom sme spolu išli do Gringottbanky, vystáť jamu v rade, a presedieť si hodnú chvíľu pri trezoroch. Dozvedel som sa, že sa volá Jeffrey a je z Nebelvíru, ako bol môj tatko. Bol milý, dokonca mi aj požičal čiapku, keď mi bola dolu zima. Nakoniec však išiel do svojho trezoru, a keď škret prišiel znovu vybral namiesto spiaceho dievčaťa mňa a ja som si s úsmevom mohol ísť do trezoru vybrať svoje peniaze. Také zlaté, strieborné a bronzové ... a bolo ich toľko!A tie galeóny sú také veľké!

Bohužiaľ mi však neostávalo veľa času na nákup ďalších potrebných vecí a všetky obchody, okrem Madam Malkinové a pár ďalších boli už ostatné zatvorené. Zbehol som si kúpiť zošity, kufor a pretože u Madam Malkinové bola opäť dlhá rada, tak som si len vzal lístok, napísal objednávku a odišiel do Deravého Kotla, kde som sa konečne po dlhom dni poriadne najedol a takmer spokojný som si šiel ľahnúť vediac, že zajtra ma čaká ešte dlhší deň.

Pomaly si blížil ten čas, ked som mal nastúpiť do školy, ale predtým som si potreboval kúpiť všetky potrebné veci, ktoré budem tento rok potrebovať.
Cesta autom mi pripadala ako celá večnosť! Išli sme všetci štyria - mama, otec, brat a ja. Chceli ma vypevadiť a rozlúčiť sa somnou. Bol som rád, že tam je aj Siorys - moje dvojča. Je obrovská škoda, že do Bradavic nejde tiež. Bude mi chýbať. Preto sme sa snažili si cestu do Londýna užiť čo najviac - hrali sme kartové hry, rozprávali si vtipy a tak.

Po dlhej ceste sme nakoniec dorazili do Londýna. Rozlúčil som sa s našimi, ktorý mi nechali nejaké drobné na jedlo a zaplatenie izby v Deravom kotlíku a ešte chvíľu sme so Siorysom behali po Londýne a boli sme sa pozrieť aj na stanicu King's Cross. Potom sme si však poslednýkrát zamávali a naše malé auto spolu s nimi odišlo. A moje veľké dobrodružstvo sa mohlo začať.

Stanica King's Cross

Najprv som si musel zajednať izbu - aby som nespal len tak, niekde na ulici. Prvý deň však nikto neubytovával, ale jedno dievča, teraz si nespomeniem na meno, mi ponúkla, že môžem prespať v jej izbe. Bolo to od nej milé. Keďže som bol unavený z celého dňa a toho cestovania, hneď som si šiel ľahnúť.

Deň v Londýne č.2 bol už o niečo zaujímavejší - ale rovnak namáhavý a vyčerpávajúci. Po raňajkách sa mi podarilo zastihnúť človeka, ktorý ubytovával - tak som dostal izbu. Spolubývajúci je zrejme starší a miestami mi naháňal strach, hlavne svojim prístupom - to sa však časom zmenilo. Asi sa len bál, aby som sa mu nehrabal do vecí. Po ubytovaní sa som v Deravom kotlíku videl, ako každú chvíľu z kozubu vychádzajú ľudia. Sledoval som ich, čo robia a čo hovoria. Tak som to šiel skúsiť. Vedel som, že sa to volá letax - letaxová sieť, ale nikdy som nemal možnosť si to vyskúšať. Trochu sa mi triasli ruky, keď som si prášok bral do hrsti a vhodil ho do ohňa. Keď som vyriekol prvé čo mi napadlo - Ministerstvo, zrazu sa celý svet začal okolo mňa točiť a všade nastala tma. Zľakol som sa a premkol ma strach - ten však pominul, akonáhle som vyšiel z nejakého krbu na Ministerstve. Tak som pobehal po Ministerstve mágie, hľadajúc otca, ktorého som však nenašiel. Vrátil som sa teda do Kotlíku a v priebehu dňa som pobehal rôzne miesta a dedinky, do ktorých mi len napadlo.
Dnes som sa stretol s jedným pánom - ktorý kúzlom utrel kaluž! Bolo to fascinujúce a v tú chvíľu som si povedal, že sa to raz musím naučiť.

Na konci tohto dňa som v posteli zakotvil opäť dosť skoro, s vedomím toho, že zajtra ma čakajú nákupy v Príčnej ulici, čo potrebuje dostatok spánku a navrhnúť plán. Ale to až zajtra.