ŽvB deníky

Dnes sa stalo opäť niekoľko dôležitých vecí. Tou prvou bola návšteva Godrikovho dolu, kde som si konečne kúpil za muklovské peniaze novú košeľu a krátke nohavice klasického strihu. Nuž, nič moc, ale vždy lepšie ako nič. Keď som usúdil, že je načase sa trochu prejsť niekam preč, rozhodol som sa ísť do Visánku, kde som stretol opäť toho chlapca v tých čudných šatoch, ktoré sa nápadne podobajú na dievčenské. Tak som ho zo zvedavosti pozdravil, čo sa bude diať. Odzdravil ma, na moje počudovanie. Pýtal sa ma, že či to vôbec bolo naňho, tak som mu povedal, že áno. Nejak si ma premeriaval čudným pohľadom, nakoniec sa mi však nezdal taký nesympatický ako prvý krát.

Neskôr som zamieril do Deravého kotlíka, kde som si sadol k stolu a opäť si vytiahol jedno z mojich legendárnych červených jabĺk. S chuťou som sa doňho zahryzol a pozrel sa pred seba. Sedel tam, pri bare a opieral sa lokťami oň. Ten chlapec s fialovými vlasmi a divným oblečením. Pozrel sa na mňa a prisadol si ku mne. Pozdravili sme sa a hneď sa mi aj predstavil, vraj sa volá Gianbattiste, teda tak sa to píše, inak sa to vyslovuje s Dž na začiatku. Potom sme sa začali spolu zhovárať o škole, či sa teším a tak. Odpovedal som mu popravde, že sa teším veľmi a on bol chápavý. Rozhovoril sa aj o ich bývalej kolejnej, vraj to bola riadna metla a stále vrieskala. Potom mi poradil, aby som si nehľadal kamarátov v tých, ktorí sa mi nezdajú byť skvelí. Myslím, že aj na Gianbattistea som zmenil názor a už sa mi nezdá zlý, naopak, v niečom sa mi zapáčil. Zrejme v tej jeho spontánnosti.

V kotli som stretol aj nejaké dievča. To sa mi síce nepredstavilo, ale keď mi povedalo, že chce ísť do mrzimoru, tak sa mi nejakým spôsobom čudne zhnusila. Správala sa podľa mňa dosť nevyberavo a od mojich predpokladov na nejakú kamarátku mala zrejme tiež ďaleko. Tak som sa teda od nej slušne pratal, lepšie povedané som od nej bez slova odišiel a je mi jedno, čo si o mne pomyslela. Nechápem, ako niekto môže chcieť ísť do mrzimoru, ktorá je podľa mňa hádam najhoršou kolejou na hrade, aspoň čo sa týka mentality osadenstva. Rodičia mi vraveli vždy, že tam chodili najväčší tupci bez štipky inteligencie, tak naivní, že kvôli takej úbohej hodnote akou je priateľstvo dokázali obetovať v živote tak veľa.

Neskôr sme sa v kotli s Gianom ešte zhovárali o tom, ako to chodí na škole. Varoval ma pred nejakou Bennettkou, je to vraj plebs, najnižšia trieda, a ju by som vraj v škole chcel stretávať čo najmenej. A čo viac, chodí do mrzimoru, tak že som mu nemal dôvod neveriť. Na ňu si teda dám bacha. Všeobecne sme sa zhodli na tom, čo mi vraveli aj moji rodičia. Síce, potom sme si povedali toľko, že tam sú aj niektorí fajn ľudia, ale väčšina z nich sú fakt tupí. Ubezpečil ma však, že v Zmijozeli na humusákov nenarazím, čo ma aspoň trochu potešilo. Nakoniec som sa s ním rozlúčil a išiel som na izbu, kde som si po dlhom dni konečne ľahol a zaspal.

Čas pomaly ubieha a do konca prázdnin si odškrtávam dni, ktoré mám už za sebou. Popravde, už sa naozaj neviem dočkať, kedy konečne vypadnem zo sveta muklov a okúsim tajomstvá mágie. Dnes som si trochu privstal a sledoval som, ako sa muklovia naháňajú za povinnosťami. Bolo to zvláštne, každý sa niekam ponáhľal, na ulici vládol čulý ruch a ja som mal pocit, že by sa mali všetci aspoň raz zastaviť, pozdraviť niekoho druhého a nikam sa nesúriť.

Okolo obeda som sa rozhodol, že sa pôjdem prejsť do Godrikovho dolu. Cez letaxovú sieť som sa tam dostal z kotla. Objavil som sa v polorozpadnutej chatrči, kde bolo niekoľko porozbíjaných kusov nábytku a krb s letaxovým práškom. Vyšiel som von na priestrannú lúku, ktorú zkraja lemoval hustý les a pokračoval až k obytnej zóne, kde bolo niekoľko domov v staroanglickom štýle. Do oka mi padla hustá jabloň, na ktorej sa červenali krásne a zrelé jablká. Okamžite som na ne dostal chuť, prešiel som po lúke, vyliezol na strom a niekoľko z nich som si odtrhol. Boli na pohľad naozaj krásne.

Premiestnil som sa letaxom teda naspäť do kotla, vo vreckách niekoľko jabĺk, ktoré ma oťažievali. Sadol som si k jednému zo stolov a jedno jablko som si z vrecka vytiahol. Začal som si ho utierať do nohavíc a odstránil som tak z neho zvyšky prachu a nečistôt a o chvíľu na to som si už vychutnával jeho plnú, sladkastú chuť a sledoval dianie v kotli. Predomnou sedela nejaká dievčina a za ňou dievča chlapec v krajkovaných šatoch a fialových legínach. Najprv som si naozaj myslel, že je to druhé dievča, ale potom keď prehovoril, tak ma vyviedol z omylu.

Onedlho na to sa ten chlapec aj s dievčinou postavil neďaleko mňa. Vlastne, stáli poldruha metra odo mňa a rozprávali sa, teda dosť nahlas. On splietal niečo o tom, vraj sa nenechá prehliadať, a že by sa mal s niekým vyspať či čo. Tejto poznámke som nejak nechápal - veď čo nedokáže spať sám? Síce, aj pri mne bola častokrát mamka, keď som zaspával, ale to som mal tak maximálne päť rokov. Napadlo mi, že sa asi bojí tmy, čo mi potvrdila slečna, ktorá sa začala tak neskutočne smiať, až som mal chuť sa zasmiať spolu s ňou. Scéna odohrávajúca sa pred mojimi očami bola naozaj veľmi vtipná a na celý deň mi zdvihla náladu.

Neskôr, po výdatnom obede vo forme čerstvých jabĺk som sa rozhodol, že sa pôjdem prejsť. Skončilo to ale pri tom, že som sa veľmi unavil už pri doobednej vychádzke v Godrikovom dole, tak som sa nakoniec rozhodol, že pôjdem na izbu do hotela. Tu som si už len ľahol a po chvíli zaspal..

Krásne slnečné ráno ani len nenaznačovalo, že by sa malo udiať niečo zvláštne, či nečakané. Cez prázdniny som síce nepravidelne, posledné dni sa mi však podarilo vstať vždy okolo deviatej ráno. Zišiel som po mramorovom schodišti velkolepého sídla McLowellovcov, môjho starodávneho rodu, do priestrannej obývačky, kde si zrovna moja matka Perla čítala noviny. Na mamu sa podobám síce menej, ako na otca, no predsa len mám po nej farbu očí a úzke pery.

"Harry, dnes Ti prišiel list zo školy," oznámila mi mama, akoby sa vlastne ani nič nedialo. Mne však poskočilo srdce od radosti, zmieral som túžbou dostať ten list už od chvíle, keď mi rozprávali, aký je Rokfort veľký a honosný, so všetkými tými tajnými chodbami, profesormi a hlavne - aká je to vôbec najvyššia česť dostať sa do Slizolinu a študovať tu. Otec je o to viac rád, že tam pôjdem, keď Brumbála vystriedal nový riaditeľ. Podľa mojich rodičov v posledných rokoch Brumbálovo pôsobenie na hrade nestálo za nič. Nezostalo mi nič iné, ako súhlasiť.

V posledných dňoch sa zdržujem v Londýne. Síce som si tu musel vybaviť ubytovanie v tomto zaprášenom a zatuchnutom hotelíku, no dúfam, že sa v tejto diere nezdržím dlho. Nemôžem sa dočkať, kedy konečne pôjdem nakupovať pomôcky do školy a najviac sa teším na samotný odchod do školy. Zatiaľ som sa tu síce s nikým nedal do reči, najlepšie by bolo, ak by som si našiel nejakých známych z čistokrvných rodín. Matka a otec by sa určite veľmi hnevali, ak by som si našiel priateľov z humusákov. Chápem ich síce, ale niekedy cítim, že to tak úplne zlé nie je. Pohádal som sa však s nejakým chlapcom, vraj nemôžem sedieť pri jednom stole s ním a to som len jedol jablko. Čo už, ten chudák mal komplexy z toho, že bol starší a asi sa s ním nik nebaví, ale raz dostane svoje.

U nás doma sú čary na bežnom poriadku, ale teším sa, kedy konečne budem môcť čarovať aj ja. Čarodejnícky prútik ešte nemám, čo je škoda. Rodičia mi vraveli, že cez prázdniny sa čarovať aj tak nesmie. V škole to však bude iné a ja si budem môcť konečne vyskúšať nejaké kúzla. Dúfam, že ma klobúk zaradí do Slizolinu. Ak nie, asi si radšej zbalím kufre a pôjdem domov, jediná alternatíva by bola Bystrohlav. Čoskoro sa bude dať ísť konečne nakupovať, najskôr napíšem, až keď budem v hrade..