ŽvB deníky

Už nejaký čas som naspäť doma.

Bola som v Kanade na Kanadskej škole čarovania. Je to súkromná a malá škola pre vybraných študentov. Dá sa povedať, že som tam bola ako študent u profesora Cortela, ktorý tam vyučoval elixíry a byliny. Má krúžok zaoberajúci sa rituálmi a je len pre najstarších žiakov. Taktiež pomáha tamojšej vláde a kúzelnej nemocnici. Už z toho sa dá poznať, že som sa vôbec, ale vôbec nenudila.

Prvý rok som študovala. Veľa. Dlho do noci som listovala v starých knižkách a mala chuť ich hodiť o stenu. Neurobila som to. Chcela som dokázať sebe, že mám na to a že aj cez to, že nemám MLOKy z bylín tak som schopná sa tie hovadiny naučiť. Jediné rozptýlenie v tej dobe bolo dopisovanie si s Hayley a riešenie Unitera. Bolo to rozptýlenie od štúdia, ktorého som mala už pokrk. V tej dobe mi pán Cortel dal na hlavu aj učenie rún a tak som hľadalá východiská, ktoré by ma dokázali zabaviť. Snažím sa rozpamätať na nejakú udalosť, ktorý by stála za spomienku. Ale najhoršie je, že ja si na nič nepamätám. Len na zimu, ktorá v Kanade prevládala a na milých ľudí, čo som tam stretla. Spoznala som aj jedného učiteľa. Volá sa Dorian Wade a má 34 rokov. Je to najmladší učiteľ na tej škole. Stal sa mojim priateľom keď som myslela, že to už nezvládnem a aj kvôli nemu som si povedala, že druhý rok sa tam vrátim.

Čo sa týka druhého roka, ten bol akčnejší. Cortel chodil vždy na rôzne akcie a výskumné cesty, ale nikdy si nebral mňa. Tento rok to bolo iné. Asi mesiac po začatí školského roka ma zobral do Kambodže. Pamätám si, že tam akurát pršalo. Premiestnili sme sa niekde uprostred ničoho a od tej doby sme cestovali peši. Ľudia sú tam chudobní, ale nezastavovali sme sa. Až sme došli k nejakému spustošenému chrámu. Vraj to bolo sídlo nejakých Červených Khmérov a robili tam krvavé rituály na deťoch Kambodžanov. Chcel zistiť, či tam ich duše sú uväznené a či sa uchovali nejaké spisy. Oblial ma pot. Vkročili sme dnu, prútiky v rukách a svietili si. Toľko pavúkov na jednom mieste som ešte v živote nevidela. Pre mňa to bolo bludisko, ale na Cortelovi bolo vidieť, že vie, čo robí. Išli sme stále nižšie a nižšie, bolo tam chladno a vlhko od neustáleho pršania. Našli sme pár spisov, ktoré boli rozpadnuté, plesnivé alebo premočené, no Cortel si ich vzal. Vraj by ich dokázal ešte zachrániť. Čím nižšie sme išli, tým bol väčší smrad. Keď sme sa ocitli v miestnosti, kde voda už stúpala po členky, skoro som sa dogrcala. Uprostred obrovskej kruhovej miestnosti bola kopa ľudských mŕtvol. Pravdepodobne sme našli to, čo sme chceli. Cortel na mňa len zakúzlil kúzlo vďaka ktorému som už ten smrad necítila, ale pozerať sa na telá nasiaknuté vodou a polorozpadnuté, hmýriace sa červami... na tento moment sa snažím zabudnúť.

Ďalšiu výpravu sme mali začiatkom roka. To sme išli na púšť aby sme našli jednu naozaj jedovatú a nebezpečnú rastlinu. Cestovali sme týždne po púšti, trpela som. Cortel si to užíval. Neviem síce, či moje utrpenie alebo tú výpravu. Ale bol dobre naladený a vždy opakoval, že sme blízko, že to cíti v kostiach. Jeden deň sme ju konečne našli. Aj keď trochu zlým spôsobom. Bola som neopatrná. Potkla som sa o vlastné nohy (ja viem, práve vtedy) a dopadla rovno na krík, kryjúc sa rukami. Začala som vrieskať. Rastlina obmotala okolo mojich rúk liany, ktoré mi pomaly prežierali pokožku. Neviem ako dlho trvalo Cortelovi, než ma vyslobodil lebo tie liany boli naozaj tuhé, ale keď som konečne bola vonku, mala som pocit, že vidím až ku kosti. Museli sme postaviť stan a ja som dostala horúčky. Cortel sa snažil zo mňa vypúšťať jed, bolelo to. Až po 2 týždňoch som bola schopná sa premiestniť do Kanady, kde som ďalší mesiac strávila v nemocnici. A moje ruky sú teraz poznamenané do konca života.

Išla som aj na tretiu výpravu na Sibír. Prečo práve tam? Lebo Cortela zaujímala zase jedna rastlina, ktorá dokázala prežiť aj v extrámnych podmienkach. No vtedy sa nič nestalo. Bola som opatrnejšia a pripravenejšia a tak sme po 3 týdžňoch sa vrátily úspešne naspäť do Kanady.

Počas obdobia, kedy som bola na škole som sa trochu viac zblížila s Dorianom. Trávily sme spolu viac času, vtipkovali, doberali sa navzájom. Keď som skončila v nemocnici, prišiel ma navštíviť. Bál sa o mňa. Pomaly sa náš kamarátsky vzťah menil na niečo viac. A ja nie som istá, či to chcem. Nič sa ešte nedialo, ani sme sa nepobozkali. Mám pocit, že sme ako druháci, aj keď v dnešnej dobe druháci sú ďalej ako my dvaja. Vie, čo sa mi stalo a možno to je aj dôvod. Sám mal manželku, ktorá mu umrela pri pôrode aj s dieťaťom. Bolo to pred 12-timi rokmi. Obidvaja máme rany. A keď som mu povedala, že asi ostanem v Londýne, tak povedal, že ak to tak bude, príde za mnou. No nechcem aby opúšťal miesto, ktoré miluje.

Zase píšem. Ubehol skoro mesiac od posledného zápisku a zase sa toho dosť udialo.

Bažiny.

Jedného krásneho (asi aj upršaného) dňa som išla do Kotla krbom. Mala som na sebe šatôčky, lodičky a plášť. Nechcela som sa unavovať kvôli malému prekvapeniu, ktoré som čakala. Ešte predtým som si zašla na zmrzlinu a zákusky lebo moje chute skákali do výšin. Cesta trvala dlhšie ako som si pamätala, ale nepripisovala som to ničomu čudnému lebo krbom od kedy sa viem premiestňovať som prestávala chodievať.

Vyhodilo ma to úplne inde. Bol tam otrasný vzduch a vlhko. Pomaly som sa poprezerala po tom mieste, kde som sa ocitla. Bol tam aj Nomos a kopu študentov. Nechápala som. Mal to byť vtip? Ďalej som nechápala prečo sa odtiaľ nepremiestnili tak som to vyskúšala, otočila som sa na mieste a stiahlo ma to celou silou k zemi. Omráčilo ma to. Po celú dobu čo sme tam boli som bola unavená, bolelo ma celé telo, mala som opuchnuté členky a ruky, bola mi zima a skoro som nejedla. Deň čo deň sa tam objavovali väčšie a väčšie ropuchy, bola som v depresii. Nezvládala som to. Po čase moje ranné nevoľnosti ustúpili a ja som sa bála najhoršieho.

Po dňoch toho utrpenia sme sa vrátili do civilizácie. Dala som si hodinovú kúpeľ, vydrhla všetko čo som mohla, umyla si vlasy. Bola som dosť nesvoja, plakala som a nevládala už takto pokračovať. Cítila som sa uboho. Musím zo sebou niečo robiť. Som slaboch. V ten deň ma skontrolovala Rosa. Vraj nevie ako na tom moje dieťatko je. Vraj mám počkať do vyšetrenia. Tak som čakala. Nemala som nevoľnosti, cítila som sa dobre čo mi spôsobovalo muka.

Kontrola.

Ako radosť prišla tak aj odišla. Síce nemôžem povedať, že keď som sa to dozvedela, že som skákala od radosti, skôr som bola v šoku a zhrozená, ale po čase som sa naozaj tešila. Budem matka. Hovorila som si. Bola som v prvom mesiaci. Občas som si hladila bruško, hlavne pred spaním a rozmýšľala ako asi bude vyzerať. Otec tohto malého stvorenia to zobral... športovo? Plánoval so mnou svadbu aby to dieťa vyrástlo v rodine. Otec bol bohatý aristrokrat. Rozmýšľala som dokonca už aj nad menom a dúfala, že to bude dievčatko. Tešila som sa ako sa spýtam Rosi, či to nemôže zistiť. Potom prišla bažina. A potom ďalšia kontrola. Tak ako keď som to zistila, že budem matkou, tak aj teraz keď som zistila, že matkou nebudem som plakala. Matka tak rýchlo k svoju dieťatu prilnie, že to nie je možné. Nechcela som byť matkou, ale plakala som, že som o to prišla. Zapíjala som to alkoholom, bolo to bolestivé. Stále som mala jeho telíčko v sebe. Bola som tak slabá, že som skoro neprišla ani na odobratie plodu. Tak ťažko sa to píše. Počas procesu som bola úplne mimo. Dala mi elixíry a ja som sa cítila tak prázdna. Ležala som pár dní v posteli aj keď som občas zašla do Kotla pre whisky.

Teraz sa snažím byť silná a nedávať najavo ako ma to bolí. Nedokážem sa o tom rozprávať. Myslím na prácu a bojím sa, že ju mať nebudem lebo sa mi z banky neozvali. To by bola naozaj podpásovka. Potrebujem ju aby som nemyslela na to, že som potratila. Dokonca varím elixíry. Mala by som síce trénovať kúzla, ale nedokážem. Nemám na to toľko energie.

Po dlhšej dobe píšem. Aj keď, až taká dlhšia doba to nie je. Predsa len, ide len august. Vážne? Mám pocit, že to ide strašne pomaly. A to sa toho za ten len jeden mesiac toľko udialo.

Čierny ametyst, bola som zavretá v nemocnici. Áno, asi som o tom nepísala. No proste, Daisy Cambell sa objavila raz v Deravom kotlíku, mala so sebou kufor. Vraj sa sťahujú či čo a tak prišla do Kotla lebo doma sa jej byť nechcelo. Ja som doma sama okrem občasných návštev od Claudii tak som ju k sebe pozvala. Priznala sa mi, že trpí nejakou chorobou a vôbec sa jej nechce do Nemocnice, tak som ju tam dotiahla. A bol to horor. Strávili sme v čakárni dlhé hodiny lebo nikto nevedel čo s nami, musela som tam ostať aj ja lebo čo ak to bude nakazlivá choroba a vyhrážali sa mi aj Ministerstvo. Nechcem mať opletačky s Ministerstvo kvôli práci o ktorú som si žiadala. Tak som poslušne išla, vydupala som si hygienické potreby (ktoré mi nikdy nedali keď som tam bola) a jedlo 3x denne.

Zistilo sa, že tá choroba je strašne nakazlivá, vraj bola celá Nemocnica v karanténe, ale ja som chvalabohu neochorela tak ma pustili po pár dňoch domov zatiaľ čo do mňa napchali pár hnusných elixírov. Daisy tam je doteraz, asi ju tak skoro nepustia. Možno koncom augusta.

Poslala som si žiadosť do banky. Neodpísali mi ešte, ale má to čas, aspoň do septembra kedy deti už pôjdu do školy. Je to tak divný pocit, že ja som už dospelá. Cítim sa tak dobre. Cítim sa, že som niečo viac. Pozerám sa na tie deti zvrchu. Čo som robila vždy, ale tentokrát som proste... mám za sebou veľmi úspešne OVCE (asi si niekedy dokončím aj Bylinky), žiadosť o prácu podaná, dom pre seba. Čo viac by som si mala priať? Ešte tak plat, teraz ešte žijem na mame.

Bola som v Kanade za svojimi starými rodičmi Caroline a Charlesom. Tí dvaja sú takí na vysokej nohe, aj cez to, že boli obvinení a zavretí, oslobodení a neviem čo ich reputácia nejak nezoslabla. Rada za nimi chodím, nakúpila som si tam aj nejaké nové šaty. Jedne sú ružové no... asi ich niekomu dám, vyzerajú strašne. Teda, nevyzerajú strašne, ale tá ružová nie je moja farba. A to neboli nejako lacné.

Bola som aj v Taliansku za mamou a Danielom a Hanou. Mama sa trápi lebo Daniel pracuje v Tokiu a kvôli Hane nemôže tak často za ním chodiť. Teraz na august asi za ním pôjde a Hanu nechá u starej mami v Taliansku. Ja neviem čo budem robiť. Teraz som naspäť doma, skontrolujem asi poštu, pozriem sa do Kotla a do Obrtlej a tak. Potom sa uvidí.

Nový denník znamená nový začiatok. A kto by si pomyslel, že môj prvý zápis do nového bude o tom, ako som zmätkovala v hospode v Zašitej uličke.

Včerajšok bol deň ako každý iný. Ráno som vstala, išla sa do Kotla najesť lebo doma som mala prázdnu chladničku a potom sa vrátila domov dovybaľovať. Trošku sa mi pod nohy plietol Sebastian (moja mačka) a mamka s Hanou, ktorá bude mať o pár týždňov 2 roky. Hana je proste zlatíčko! Už rozpráva, aj keď stále to je na úrovni 2 ročného dieťaťa samozrejme. Celý čas kedy som sa vybaľovala za mnou chodila a držala ma za nohu. Bolo na nej vidieť, aká je šťastná, že som už doma. Občas sa ma snažila aj napodobniť, ale len som ju položila na posteľ nech ma pozoruje a hraje sa so Sebastianom. Claudia je doma, ale teším sa kedy príde na návštevu. Mamka plánuje, že pôjde do Talianska kedže babka tam teraz býva sama a mne to nevadí. Stále častejšie bude v Taliansku ako doma kvôli nej a vie, že ja som už dospelá a

viem sa o seba postarať. Povedala som jej aj o tom, čo chcem v budúcnosti robiť. Aj keď viem, že to bude náročné a potrebujem sa trošku povenovať runám (minule som si chcela kúpiť runovú tabuľku v Rokville, ale obchod bol zavretý, dneska sa tam asi pozriem), dúfam, že budem v banke pracovať. A keď nie, tak si dorobím bylinky a uvidíme.

No, ale aby som sa vrátila k tomu, čo bolo. Keď som dovybaľovala a išla nakúpiť jedlo išla som do Kotla. Mamka išla na prechádzku s Hanou a tak bol dom prázdny. Tie dve sa pomaly chystajú do Talianska, asi koncom týždňa tam pôjdu, neviem na ako dlho. Mamka tam aj pracuje v obchode s bylinkami a elixírmi a teraz si zobrala len voľno. A aj Daniel (môj nevlastný otec) je teraz preč, takže sa v Taliansku stretnú.

Stále odbehávam od témy. V Kotli som stretla Giana, porozprávali sme sa, ale v Kotli bol strašný hluk. Až ma prekvapilo, že

ten hluk nerobili len deti, ale aj ľudia, čo boli o dva, tri, štyri roky mladší ako ja... ah, no, zabúdam, že už mám 19. Je to čudný pocit... no Gian sa sťažoval, že škoda, že je Zašitá zavretá, ale nebola. Minulú noc som sa tam pozrela a nič sa tam nezmenilo... len to vyzeralo strašidelnejšie ako zvyčajne. Tak sme sa tam vybrali,

samozrejme prezlečený nech nebudíme takú pozornosť. Išli sme do tej hospody, čo tam je, kde to smrdí po krysích výkaloch a zatuchlinou a plesňou, ale bolo to jediné miesto, kde neboli deti... popili sme whisky z odporných pohároch, ale človek sa tam cítil oveľa lepšie ako v Kotli. Gian sa chcel ísť pozrieť na jeden hábit, ktorý som chcela aj ja a aj po nejakom zvierati. Išli sme do slepej uličky, kde bol ten obchod s oblečením a vtedy som si všimla, že za nami strašne nenápadne ide nejaký chlap... šepla som to Gianovi, oblial ma studený pot.

Čo od nás chce? Prebehlo mi vtedy mysľou a na nejaký hábit som rýchlo zabudla. Zrazu sme začuli pád a smiech a keď sme sa otočili, videli sme ako nejaký chlapi podkopli nohy tomu, čo nás sledoval. Len sme rýchlo okolo nich prešli, prútik schovaný v rukáve. No ten chlap nás dohonil. Stáli sme oproti sebe a

pýtal sa nás, či nechceme dýku, ktorá spôsobí človeku obrovskú bolesť aj malým poškrabaním... no, prečo nie? Mali sme doručiť čierny ametyst do tej hospody, kde sme boli predtým nejakému chlápkovi. Tak som ten ametyst zobrala a mala obrovskú chuť proste s tým ametystom zdrhnúť, ale vedela som, že Gian to chce vyskúšať, tak sme tam išli. Došli sme do hospody, sadli si na miesta, kde sme sedeli predtým a po chvíli sa objavil nejaký chlap. Sadol si pred nás a ja som si bola istá, že to je on, tak som mu ten ametyst dala. Ah, aký omyl! Nebol to on. Zrazu sa postavil, dýka v ruke a ja som nevedela čo robiť, zakúzlila som na neho stratu rovnováhy (človek by si pomyslel, že mu napadne aj lepšie kúzlo ako prvácke) a potom klietku. Rýchlo som sa postavila a chcela ísť preč, Gian bol za mnou keď klietka zrazu padla.

Otvorila som s trhnutím dvere a zakúzlila na chlapa kúzlo, ktoré som dúfala, že ho nie len znehybní, ale mu aj prekazí kúzlenie... len pre istotu, aj keď v ruke mal dýku. Na prvýkrát som sa netrafila, ale druhýkrát to bolo lepšie. Gian vybehol, ja za ním, dvere som zabuchla a zamkla, aj keď to nepomohlo. A zrazu som pred sebou videla Dariusa s Ayname (či ako sa volá), len som skríkla, nech utekajú preč. S Gianom sme rýchlo utekali po uličke, videla som pred sebou vchod do Šikmej a len som počula za sebou ako za nami niekto uteká... ten chlap. Normálne som cítila jeho dych na krku! A zrazu sme boli v Šikmej, hlasno som oddychovala a pozerala sa, či za nami nevybehne. Nevybehol. Keď sme sa trošku upokojili, nahodili sme sa zase a išli do Zašitej uličky si to vybaviť s tým chlapom, čo nám dal ametyst. Keď sme ho našli, mala som chuť mu prútik pichnúť do

krku a zakúzliť na neho niečo hnusné, ale žiadne hnusné kúzlo som neovládala... škoda. Keby mám dýku ako Gian, už mu ju zapichnem do krku a kašlem na všetko. Nechápem ako sa Gian tak ovládal. Zrazu sa tam objavil ten chlap, čo nás naháňal, chytil toho chlapa pod krk a na nás len zavrčal, nech vypadneme a tak sme išli... až na roh uličky, kde sme to všetko sledovali. Buchol s ním o stenu, dýku mu priložil ku krku a potom ho hodil do nejakého obchodu... vtedy to skončilo.

Cez okná do obchodu sme nevideli lebo boli strašne špinavé a tak sme sa vrátili do Kotla, celý v čiernom a dali si whiskey. Bola som trošku oklepaná z toho. Ale určite sa tam niekedy vrátime... nie len kvôli záležitostiam, ktoré sme vôbec nevybavili, ale aj kvôli tomu, čo bol zač ten čierny ametyst a kto boli tí chlapi.

Tak, toto je posledný článok ako študent a ešte aj na škole. Už nikdy nenapíšem do tohto denníka ani slovo lebo mi ostávajú posledné stránky. Neviem čo bude. Tešila som sa preč, ale teraz keď si ležím v izbe a moja posteľ je prázdna, všetko moje je už pobalené a pripravené na odchod, neviem čo budem robiť. Hlavne mi treba dokončiť MLOKy, ale do tej doby budem rozmýšľať.

Včera bola koncoročná večera. Tešila som sa na ňu už len kvôli tomu, že som mala dostať MLOK a že sme mali vyhrať školský pohár! Áno, konečne, po dlhých rokoch sme boli my víťazi pohára!

Poobede som sa začala pomaly chystať. Nevedela som vôbec, čo si mám obliecť, vyhadzovala som vec z kufru, potom ich tam zase pchala a skúšala. Najprv som si chcela zobrať červené šaty, ale potom som si povedala, že to je príliš chrabromilské. Tak som skončila u hnedých úzkych šatách s čiernou potlačou ruží, sandálami na platforme s dreveným opätkom, nejaké šperky a samozrejme slizolinsky plášť. Keď som potom videla tu spúšť v izbe, začala som sa pomaly baliť a triediť všetko. Aj tak jeden kufor skončil ako bordel kufor, kedže sa mi to nikde inde nezmestilo. Síce som si to tak nejak poukladala tam, ale po ceste sa to aj tak všetko poprehadzuje.

Pomaly som išla na večeru, kde ako vždy zástupkyňa riaditeľa (Strawberry) dala vysvedčenia. Účasť bola biedna, u bystrohlavu bol len Walker a potom sa k nemu pridala Kath. No, ako prvý išli siedmaci, teda ja lebo nikto iný sa neuráčil prísť. S nervozitou a srdcom niekde pri členkách som išla za ňou a zobrala si ten kúsok papiera, ktorý ma stál všetky nervy. Pomaly som sa na neho pozrela a srdce sa mi stiahlo naspäť do hrudníka. Pre Merlinove kotlety! Mala som samé V! Len herbológia chýbala, ale povedala som si, že tú dokončím čo najskôr. Potom som si išla sadnúť a skoro nevnímala ostatných. Stále som hypnotizovala ten kúsok papiera, čo som mala v ruke a neverila vlastným očiam. Až keď som počula, že už rozpráva riaditeľ som ho strčila do kabelky a vnímala čo rozpráva. Samé nudné keci... až kedy nekedy konečne vyhlásil víťaza školského pohára a celú sieň zaplavila zeleň! Zahrialo ma pri srdiečku a cítila som sa o toľko staršie. Bola som rada, že som sa niečoho takého dožila. Jedla bolo strašne veľa, pár detí sa bilo o pečené prasa a ja som si len popíjala víno a z každého ochutnávala trošku. Snažila som sa užiť svoju poslednú večeru na tomto hrade (aspoň v blízkych rokoch) a zapamätať si tento pohľad čo najlepšie. Chandler žiarila ako slniečko keď držala v ruke pohár a mala som pocit, že zase vyzerá ako študentka. Pomaly sme sa pobrali na fakultu, kde sa Chandler s Roche rozprávali a niečo hovorili a potom chceli niekde dať pohár. Obidve tam boli kratšie ako ja a jedine ja som vedela, kde náš pohár patrí. K hadovi. Keď som prišla v prvom ročníku

tak tam pohár bol a vedela som, že tam patrí aj teraz. Ako prváčik som prišla a pozerala sa na ten pohár, ktorý bol veľký ako ja a keď budem ráno odchádzať, budem sa na neho zase pozerať. Ah, bude mi to tak chýbať. Už nikdy nebudem jesť to úžasné školské jedlo, našu fakultu, ktorá mi prirástla k srdcu viac ako by som si dokázala priznať. A hrad, všetky tie chodby, všetky miestnosti, kluby a dokonca aj ľudia. Všetko mi tu bude chýbať. Radšej už pôjdem spať, zajtra ma čaká cesta domov.